Nekonečná cesta pred ním a v ňom,
ožiaril schody hviezd nesvätým kadidlom.
Trón z krvi, chladný dóm, je synom storočí,
nestoj mu v ceste, keď k večnosti vykročí.

Putuje krajinou, zemou i vzduchom,
len nahé telo pod večerným rúchom.
Na chrbte meč šíri znamenia tých,
čo nosia na duši ohnivý dych.

Prijal to prekliatie, za cenu zla,
zhorela láska i ľudskosť do tla.
Nechal si pýchu však, hrdost a česť,
hymnusom víťazov dáva sa viesť.

Zmlknuté srdce už dávno mu nebije,
no zacíti život a divoko zavyje.
Obracia zrak a dovidí v diaľ,
nebolo rovného jemu doposial.

Zarynčí čepel, biedny si tvor,
utekáš k záchrane, do hustých hôr.
No ani tam neschováš smrteľné telo,
čo sa ti pod chvíľou od strachu chvelo.

Umieraš v útrapách bolestí kriku,
pred jeho silami niet ti viac úniku.
Vyteká krv a on v lesku dvoch čepelí,
mocnostiam temnoty príkazy zavelí.

Nesú ho do hĺbky, dávajú moc,
hostinu neľudskú zahalí noc.
Až potom svitne lúč nového rána,
klaňaj sa smrteľník, vôla démonov bola vykonaná.

Ich posol medzitým v jaskyniach sám,
premiena kamenie, vlastný chce chrám.
Navečer vznáša sa z podzemia znova,
prednáša pobožným vznešené slová.

Káže im uctievať jeho a krv,
a sám sa na oltár položí prv.
Zástupy v prachu, rad zopätých rúk,
šepkajú modlitby za skončenie múk.

Nepočuje nikto však volanie biedy,
spravodlivosť dávno nechodí na výzvedy.
Nový boh medzitým vernosť si žiada,
"ľud plať mi krvou, kým ešte je mladá!"

 Stal sa tak vládcom – ten, čo bol prekliaty,
kamenným oltárom teč život rozliaty.
On prichádza každú noc po svoju daň,
životy ponechá smteľným zaň.

Sledujú mnohí to šialené besnenie,
tento boh bude im zánikom, väzenie.
Príde deň, keď bude obeta malá,
veď všetko to kvitnúce už smrť si vzala.

Vedia, že takto to muselo prísť,
každý raz z trónu do prachu má zísť.
Chystá sa obrad, obetí však bolo už dosť,
len zradné tajomstvo dnes je ich hosť. 

Ulicou kráča boh, mocný a krásny,
pri nohách svieti lúč pochodne jasný.
Opitý modlitbou zo zradných pier,
prechádza pod oblúk mohutných dvier.

Zhadzuje ľahký šat, ľud padá k zemi,
pevný múr okolo ostáva nemý.
Boh ľahá na oltár, čaká na dary,
tu v momente držia ho premocné čary.

Vlastný meč, chladný kov, bodá ho v hruď,
"Prekliaty bol si a prekliaty buď!"
Hnevom a bolesťou zmieta sa Pán,
ubúda sily a pribúda rán.

Jak ku sláve vládnucich ľahko sa privyká,
nemyslel na varovania ani riziká.
Blíži sa koniec, slepý bol - vie,
neskoro vzal si z pýchy poučenie.