Stromová alej bezútešná, prázdna cesta  mojich dní

čosi zvláštne hore v mračnách, azda sa mi to len sní

krok za krokom, pomaličky, iba mĺkve lístie drzo znie

srdce bije potichučky, nenásilne... nechcene.

Neobzriem sa vpravo, vľavo, ba ani smerom dozadu

ak láska človeka sýtym robí, isto umriem od hladu

stále hľadám východisko, možno šťastnou nemám byť

mŕtvej duši súdené je všetky nádeje zahubiť.

"Počkať... čo to? Azda hlások, trpko-sladký, bolestný

možno ľudský je, lež ozýva sa v závetrí

zrýchlim krok, ponáhľam sa, možnože ho zastihnem

odkiaľže len, odkiaľže sa ozýva ten rekviem?

Utekám, pobehujem, zmatene a bezcielne

panika ma zachvacuje, určite ma zožerie

zrazu, celkom znenazdajky, brána čierna majestátna predo mnou

zahalená brečtanom a nevýslovným tajomnom.

Na jej kľučke havran sedí, ešte celkom mladučký

čierne perie, žlté oči, sedí nehybne a mlčky

"Povedz, havran, azda tvoj hlas sa to pred chvíľou ozýval,

vo vetre sa vznášal...  povedz, či si ma to ty volal?"

Havran mlčí, ani list sa vo vánku nepohne

"Nie, ty si to určite nebol, ty určite nie."

Obzerám si bránu, majestátnu, záhadnú a viem

v hĺbke duše tuším, že jej tajomstvá odhaliť smiem.

Stojím... mlčím... váham... a havran mlčí tiež

"Kiežby si mi vedel poradiť... povedz, havran, vieš?

Nie, mlčíš... nemé hlúpe stvorenie

povedz, čo sa skrýva za bránou, kto to vobec vie?"

A tu kľučka vydá zvuk, zreteľný a kvílivý

havran vzlietne, stratí sa.. zostali sme iba my

ja a ticho, JA a TICHO, nekonečné mlčanie...

záhrada odkrýva sa, tlkot srdca, napatie a vzrušenie.

Som tajná záhrada, strašná a tajuplná

neprinášam šťastie, lásku nenájdeš u mňa

ponúkam ti krásu ukrytú v temnotách

dve možnosti máš: "Odíď alebo prekroč prah!"

Rozmýšľam a obzerám sa, čo mi dala smutná alej

iba večný chlad, ale kráčať musím ďalej

tajná záhrada ma volá nežným hláskom ľúbezným

bojím sa, však v jej náruč mierim, hmla ma v záhrade uvazní.