Geryon.org
Moja halucinácia
Moja halucinácia
Stretnutie s bohmi
V stredu 23. júla som ležal ťažko chorý v posteli. Mal som vysokú horúčku, srdce mi bilo ako o život. Už druhý deň mi choroba nedovoľovala ani sa postaviť z postele. Za tie dva strašné dni som bol mimo spánku a výjavov mojej fantázie dokopy možno tri hodiny. Ten sen alebo halucinácia, čokoľvek to bolo,bola rozkúskovaná, zložená z veľa výjavov, obrázkov, snažil som sa ju poskladať dokopy a toto je výsledok. Tento príbeh, ktorý sem vkladám, skutočne zažila moja fantázia....
Kráčal som pri kraji mohutného starého lesa. Ohromné množstvo mrakov zatieňovalo oblohu. Ja som kráčal, zvedený z cesty, v snahe nájsť ľudský príbytok, v ktorom by som sa uchýlil pred strašným nečasom, ktorý hrozil prísť. Okolie bolo ešte zreteľné, hoci súmrak bolo cítiť aj cez mraky. Každou sekundou ubúdalo svetla, ktoré som tak potreboval...
Ako som tak kráčal, ponorený v ťažkých myšlienkach, nehľadiac si pod nohy, zrazu som v kútiku oka zbadal siluetu. Siluetu človeka. Bol blízko, zopár krokov odo mňa a sedel. V jednej ruke zvieral palicu a svojím pohľadom zasadeným do zeme mi nedovolil pozrieť sa mu do tváre. K tomu mal aj klobúk, jediné čo som na ňom mohol spozorovať, bola jeho dlhá biela brada. Tak ako ja kráčal pod stromami na kraji lúky. V lese by sme zablúdili, na poli by nás mohol zabiť blesk. Obaja sme boli stratení a jediná bola cesta vpred. No on už viac nevládal.
,,Synak,prijmi ma do tvojho domu na túto noc, ďalej sa nedostanem, zblúdil som, morí ma hlad i smäd".
,,Rád by som, starče, no sám som zablúdil " . ,,No mám tu posledný bochníček chleba ". ,,Pre dvoch je to malé sústo....jedzte otče. "
Starec s vďakou zahryzol do malého bochníka, ktorý mu stačil na doplnenie síl. Tu som si všimol, že starcovi sa i v tme spod klobúka blýska jedno oko. Zašli sme do lesa, aby na nás nemal začínajuci nečas taký veľký vplyv. Začalo pršať.
Blížil sa úsvit a počasie bolo stále horšie a horšie. Stromy sa lámali, víchor burácal nepredstaviteľnou silou. I cez hrubé mraky bolo vidno nastávajuce ráno, strom pod ktorým sme ležali, bol obrovský dub. Mal korene také husté, že voda ostala medzi nimi a nestekala. Mali sme vodu a pili sme z koreňov toho duba. Jeho koruna sa vysoko týčila nad strechu lesa, no i tak akoby zázrakom doňho nevrazil jediný blesk. Starec sa odrazu postavil, opretý o palicu a prehovoril :
,,Syn môj, nečas môže trvať mnoho dní a v dohľade niet žiadneho ľudského príbytku". ,,Bez jedla a suchého miesta neprestojíme túto búrku ".
Mal pravdu. Vybral som sa do hlbín temného lesa, len s nožom v ruke...ako keby som si vo vlastnej skleslosti ducha myslel, že s ním niečo ulovím. No ako som kráčal, vediac len že za chrbtom mám v diaľke starca pod dubom, zbadal som vo svetle blesku pred sebou obrys človeka, ktorý sedel opretý o strom. Spravil som pár krokov vpred. Záblesk. Videl som že je to bojovník, mal helmu, na nohách velký štít a vedľa neho ležala kopija. Další záblesk... To bol bojovník...Z hrôzou som odskočil preč, pevne zvierajúc nôž. Z toho bojovníka ostala len kostra, na ktorej stále viseli zničené kusy oblečenia. Vynárali sa mi otázky, bol som zdesený...tento les je tajomný, nevidel som v ňom žiadnu zver...kosti tohto človeka by rozniesla zver, keby tu nejaká bola...a prečo tu nie je? Les je plný žaluďov, zver sa má kde pásť...les mi začal naháňať hrôzu. S tým lesom nebolo niečo v poriadku. Vtáky som tiež žiadne nevidel, až na dve vrany, no nadšením ma to nenaplnilo...keby som vedel....
Odobral som kostre kopiju, štít bol nalomený. Kráčal som vpred, šialene hľadajúc korisť. Hodiny ubiehali a les nemal konca. Kráčal som stále vpred, neotáčajúc sa a stále som nad sebou videl v svetle zábleskov dvoch vtákov na mrakmi preplnenej oblohe. Ukazovali mi smer, no odrazu začali krúžiť kúsok predo mnou. V tej sekunde som počul ohromný rev ktorý sa na mňa blíži a ja som vyrazil takisto vpred v šialenej zúrivosti, ktorá pohltila moju myseľ.
Bol to strieborný kanec, na ktorého som sa rútil, moje oči sa zhrozili, keď som videl, proti čomu sa chystám bojovať. Porážal klami stromy a tak som sa otočil a utekal, ako som len vládal, priamo tam, odkiaľ som prišiel. Pochopil som, proti čomu bojoval ten bojovník, viem čo nedovolí žiť žiadnemu zvieraťu chodiacemu po štyroch na pôde tohto lesa. Ako som sa blížil k miestu posledného odpočinku kostry bojovníka, v krátkom záblesku som videl ako sa tam zniesli moji tichí spoločníci. Sedeli po obvode štítu, jeden vedľa druhého. Jedna z nich zakrákala. Zastal som a chopil sa štítu, strieborný netvor sa blížil a ničil všetko v jeho dosahu. Ja som si kľakol na jedno koleno, oprel štít o zem a naklonil na seba, kopija bola hrotom k zemi. Vyčkával som. Bál som sa. Blížil sa... Snažil sa preskočiť prekážku, ktorú v štíte videl a v skoku som ho so štítom mierne odklonil z jeho dráhy, čo však na jeho ohromnú váhu stačilo na to, aby pri dopade stratil rovnováhu. Nečakal som a zasiahol ho za lopatkou a on ostal ležať, na sekundu paralyzovaný. Zasiahol som pľúca, chrčal a vykašliaval krv, zabodol som hlbšie a v záchvate smrti sa začal metať. Skonal. Ďakoval som Odinovi za nápad so štítom, Tyrovy za odvahu a Ullerovi za presný zásah. Bohovia stáli pri mne. Kanca som rozrezal, bol však tažký, preto som zobral len kožu a v nej zabalené toľko mäsa koľko som vládol uniesť. Kopiju som vzal tiež.
Ako som prišiel k starcovi k stromu, myslel som že spí a tak som ho zabalil do kožušiny, mäso som vyložil bokom. Starec sa prebral.
,,Nemáme čím zapáliť oheň, drevo je mokré" .
Tu starec pozrel k oblohe. Pozrel som sa tam i ja a vo výške sa leskla dvojkolesnica, na ktorej stál Thor. Osvetľovali ho blesky, ktoré okolo seba rozhadzoval. Jeden udrel do stromu blízko nás, padol na trávu a horel čarovným ohňom. Boh oblohy odišiel do diaľky. Na modrom ohni sme si opiekli mäso. Hľadeľ som na starca prekvapeným výrazom, všeličo som si začal domýšľať. No sám vytušil moje myšlienky. Vstal a prehovoril:
,,Preukázal si cnosti o ktorých si sám nevedel, že ich máš v sebe ukryté, ten diviak bol skutočný, tak ako všetko čo si zažil " . ,,Len kopiju starého bojovníka som vymenil za svoju. Nijaká lepšia zbraň od nej nie je, nikdy neminula svoj cieľ " . Bol to Odin....a prebral som sa.
Koniec
Kráčal som pri kraji mohutného starého lesa. Ohromné množstvo mrakov zatieňovalo oblohu. Ja som kráčal, zvedený z cesty, v snahe nájsť ľudský príbytok, v ktorom by som sa uchýlil pred strašným nečasom, ktorý hrozil prísť. Okolie bolo ešte zreteľné, hoci súmrak bolo cítiť aj cez mraky. Každou sekundou ubúdalo svetla, ktoré som tak potreboval...
Ako som tak kráčal, ponorený v ťažkých myšlienkach, nehľadiac si pod nohy, zrazu som v kútiku oka zbadal siluetu. Siluetu človeka. Bol blízko, zopár krokov odo mňa a sedel. V jednej ruke zvieral palicu a svojím pohľadom zasadeným do zeme mi nedovolil pozrieť sa mu do tváre. K tomu mal aj klobúk, jediné čo som na ňom mohol spozorovať, bola jeho dlhá biela brada. Tak ako ja kráčal pod stromami na kraji lúky. V lese by sme zablúdili, na poli by nás mohol zabiť blesk. Obaja sme boli stratení a jediná bola cesta vpred. No on už viac nevládal.
,,Synak,prijmi ma do tvojho domu na túto noc, ďalej sa nedostanem, zblúdil som, morí ma hlad i smäd".
,,Rád by som, starče, no sám som zablúdil " . ,,No mám tu posledný bochníček chleba ". ,,Pre dvoch je to malé sústo....jedzte otče. "
Starec s vďakou zahryzol do malého bochníka, ktorý mu stačil na doplnenie síl. Tu som si všimol, že starcovi sa i v tme spod klobúka blýska jedno oko. Zašli sme do lesa, aby na nás nemal začínajuci nečas taký veľký vplyv. Začalo pršať.
Blížil sa úsvit a počasie bolo stále horšie a horšie. Stromy sa lámali, víchor burácal nepredstaviteľnou silou. I cez hrubé mraky bolo vidno nastávajuce ráno, strom pod ktorým sme ležali, bol obrovský dub. Mal korene také husté, že voda ostala medzi nimi a nestekala. Mali sme vodu a pili sme z koreňov toho duba. Jeho koruna sa vysoko týčila nad strechu lesa, no i tak akoby zázrakom doňho nevrazil jediný blesk. Starec sa odrazu postavil, opretý o palicu a prehovoril :
,,Syn môj, nečas môže trvať mnoho dní a v dohľade niet žiadneho ľudského príbytku". ,,Bez jedla a suchého miesta neprestojíme túto búrku ".
Mal pravdu. Vybral som sa do hlbín temného lesa, len s nožom v ruke...ako keby som si vo vlastnej skleslosti ducha myslel, že s ním niečo ulovím. No ako som kráčal, vediac len že za chrbtom mám v diaľke starca pod dubom, zbadal som vo svetle blesku pred sebou obrys človeka, ktorý sedel opretý o strom. Spravil som pár krokov vpred. Záblesk. Videl som že je to bojovník, mal helmu, na nohách velký štít a vedľa neho ležala kopija. Další záblesk... To bol bojovník...Z hrôzou som odskočil preč, pevne zvierajúc nôž. Z toho bojovníka ostala len kostra, na ktorej stále viseli zničené kusy oblečenia. Vynárali sa mi otázky, bol som zdesený...tento les je tajomný, nevidel som v ňom žiadnu zver...kosti tohto človeka by rozniesla zver, keby tu nejaká bola...a prečo tu nie je? Les je plný žaluďov, zver sa má kde pásť...les mi začal naháňať hrôzu. S tým lesom nebolo niečo v poriadku. Vtáky som tiež žiadne nevidel, až na dve vrany, no nadšením ma to nenaplnilo...keby som vedel....
Odobral som kostre kopiju, štít bol nalomený. Kráčal som vpred, šialene hľadajúc korisť. Hodiny ubiehali a les nemal konca. Kráčal som stále vpred, neotáčajúc sa a stále som nad sebou videl v svetle zábleskov dvoch vtákov na mrakmi preplnenej oblohe. Ukazovali mi smer, no odrazu začali krúžiť kúsok predo mnou. V tej sekunde som počul ohromný rev ktorý sa na mňa blíži a ja som vyrazil takisto vpred v šialenej zúrivosti, ktorá pohltila moju myseľ.
Bol to strieborný kanec, na ktorého som sa rútil, moje oči sa zhrozili, keď som videl, proti čomu sa chystám bojovať. Porážal klami stromy a tak som sa otočil a utekal, ako som len vládal, priamo tam, odkiaľ som prišiel. Pochopil som, proti čomu bojoval ten bojovník, viem čo nedovolí žiť žiadnemu zvieraťu chodiacemu po štyroch na pôde tohto lesa. Ako som sa blížil k miestu posledného odpočinku kostry bojovníka, v krátkom záblesku som videl ako sa tam zniesli moji tichí spoločníci. Sedeli po obvode štítu, jeden vedľa druhého. Jedna z nich zakrákala. Zastal som a chopil sa štítu, strieborný netvor sa blížil a ničil všetko v jeho dosahu. Ja som si kľakol na jedno koleno, oprel štít o zem a naklonil na seba, kopija bola hrotom k zemi. Vyčkával som. Bál som sa. Blížil sa... Snažil sa preskočiť prekážku, ktorú v štíte videl a v skoku som ho so štítom mierne odklonil z jeho dráhy, čo však na jeho ohromnú váhu stačilo na to, aby pri dopade stratil rovnováhu. Nečakal som a zasiahol ho za lopatkou a on ostal ležať, na sekundu paralyzovaný. Zasiahol som pľúca, chrčal a vykašliaval krv, zabodol som hlbšie a v záchvate smrti sa začal metať. Skonal. Ďakoval som Odinovi za nápad so štítom, Tyrovy za odvahu a Ullerovi za presný zásah. Bohovia stáli pri mne. Kanca som rozrezal, bol však tažký, preto som zobral len kožu a v nej zabalené toľko mäsa koľko som vládol uniesť. Kopiju som vzal tiež.
Ako som prišiel k starcovi k stromu, myslel som že spí a tak som ho zabalil do kožušiny, mäso som vyložil bokom. Starec sa prebral.
,,Nemáme čím zapáliť oheň, drevo je mokré" .
Tu starec pozrel k oblohe. Pozrel som sa tam i ja a vo výške sa leskla dvojkolesnica, na ktorej stál Thor. Osvetľovali ho blesky, ktoré okolo seba rozhadzoval. Jeden udrel do stromu blízko nás, padol na trávu a horel čarovným ohňom. Boh oblohy odišiel do diaľky. Na modrom ohni sme si opiekli mäso. Hľadeľ som na starca prekvapeným výrazom, všeličo som si začal domýšľať. No sám vytušil moje myšlienky. Vstal a prehovoril:
,,Preukázal si cnosti o ktorých si sám nevedel, že ich máš v sebe ukryté, ten diviak bol skutočný, tak ako všetko čo si zažil " . ,,Len kopiju starého bojovníka som vymenil za svoju. Nijaká lepšia zbraň od nej nie je, nikdy neminula svoj cieľ " . Bol to Odin....a prebral som sa.
Koniec
Vytlačené z: http://Geryon.org/ © 2008 Geryon.org