Bez ohľadu na intelektuálnu stránku ľudskej bytosti, sme jedinci ríše živočíšnej, ktorí disponujú nespočetnými povahovými črtami, čo nás diametrálne delia od ostatných tried tejto ríše. Či to chcel takto vývoj od menej dokonalých a menej chápajúcich k dokonalejším tvorom, schopných chápat veci nadzmyslové na úrovni zmyslovej, v každom prípade si uvedomujeme presne toľko, koľko sami sebe dovolíme a práve týmto sa líšime od iných zvierat. Naše reakcie nie sú ovplyvnené výhradne pudom prežitia, prijímania potravy a zachovania rodu. Naše reflexy nie sú iba dýchanie, zvracanie a mnohé iné, popísané na úrovni biologickej. Našou jedinečnou reakciou sa stalo rozmýšľanie, pretože nám to náš mozog umožňuje práve vďaka jeho zdokonalenej štruktúre. Naším reflexom sa stalo dotazovanie, pretože nám to umožnilo naše rozmýšľanie.

Otázkou ľudského vedomia a podvedomia, jeho spojitosti a vzájomných vzťahov, zaoberalo sa už nespočetne veľa psychológov, ktorí dosiahli prevratné závery v tomto obore poznania. Už nie sme len tvormi, ktorí podľa akéhosi vzorca “konštruujú” svoje bytie, v snahe vyhnúť sa negatívnemu a vyzdvihnúť to pozitívne. Sme takisto tvormi chápajúcimi akékoľvek prečo či preto, žiaľ len na báze našej vrodenej logiky, ktorá si podvedome častokrát nevystačuje s naučenými pojmami slovnej zásoby. Niekto by azda označil za blázna toho, ktorý by tvrdil, že je to práve naša reč - teda spôsob dorozumievania človeka, ktorá nás najviac brzdí v pochopení a vyjadrení toho, kam márne smerujeme naše otázky od počiatku nášho intelektuálneho bytia, teda od chvíle, keď si človek prvýkrát položil otázku “prečo?...”. Ale možno práve takýto blázon má najviac uľahčenú cestu k poznaniu toho, čo iným navždy unikne.

Svet otázok, ktoré možno z ľudskej strany položiť, či svet odpovedí, ktoré môžeme na tieto otázky dostať, je jeden a ten istý svet. Určite mi dáte za pravdu, že najskôr musí existovať odpoveď, aby bolo možné položiť otázku. Ale odpoveď nemusí byť vždy dostačujúca. Ak však táto odpoveď existuje, potom je absolútna. Hovorme teda o svete všeobecných otázok a absolútnych odpovedí.

Tento svet si môžeme predstaviť ako jednu veľkú zožltnutú knihu. Každý by ju chcel mať, ale nie každý si ju svojím rozumom zaslúži. Nemožno ju kúpiť v kníhkupectve, aj keď mnohé kapitoly tejto knihy už boli vydané, o čom sa najviac dozviete práve od ich kritikov. Ak sa však na túto knihu pozrieme bližšie, vidíme, že otázka a na ňu nadväzujúca odpoveď je v jednom riadku. Jedna veta v sebe zhrnie to, čomu nerozumieme, ako aj to, čo to naopak vysvetľuje. Možno sa tieto riadky jednému zdajú ako rovnice, inému ako postupnosť nižšieho k vyššiemu, no axiomaticky smerujú k tomu, čo zatiaľ človek pochopiť nedokáže na úrovni jeho myslenia, ap. jeho rozum dosiaľ nedosiahol takú úroveň, aby tieto riadky správne prečítal, pochopil a uviedol do reality so sledovaným zámerom. Otázka individuality rozumovej chápavosti je tiež zahrnutá v tejto knihe, preto tu nájdeme aj odpoveď na to, kto sa ako ďaleko v tejto knihe dopracuje.

Ale nechajme metafory. Človek sa vyznačuje mimoriadne dokonalou schopnosťou učiť sa, teda prijímat podnety z okolia a reflexívne ich využívať na to, aby zdokonalil svoje reakcie, či už v aktivite konštruktívnej, alebo deštruktívnej, ba dokonca aj na úrovni pasívnej – teda schopnosť naučiť sa to, čo necíti potrebu využiť. Ak odhliadneme od školských či iných vzdelávacích systémov vytvorených človekom, ostáva nám ešte schopnosť pozorovať a tým zdokonaľovať svoje schopnosti, teda zároveň aj svoje rozumové možnosti. Človeka preto tiež možno porovnať so zožltnutou knihou, avšak nie je až taká hruba a prečítať z nej vieme len to, čo sami vieme napísať. Niektorým je väčšina tejto knihy nanič, ale aj tak si častokrát zasluhujú obdiv pre spôsob, akým z nej čítajú a ako reagujú na to, čo sa v nej dočítali.

Psychoanalýza je spôsob, ako čítať takúto knihu. Vo vlastnej knihe nachádzame zväčša odpovede a riešenia našich problémov. V knihe iného človeka sa však mnohokrát dočítame to, čo nás zaujíma a takto sa naučíme chápať aj to, čo sa nás možno nikdy nedotkne. Pravdou ostáva, že veľká zožltnutá kniha nikdy nebola napísaná, preto nemožno polemizovať ani o tom, kto ju napísal a aký bol jeho dôvod. Vieme len, že sa s ňou môžeme porovnávať a týmto dosiahnúť viac, ako ignorovať človeka a jeho schopnosť myslieť, či už chápe, alebo nechápe.