Pohanstvo je jedna z najstarších súčasných kultúr. Možno o ňom povedať, že vďaka svojmu kultu a svojim nespočetným stúpencom nie len zachováva svoje tradície a zvyky, ale vytvára nový kult “novopohanskej kultúry”, ktorá je priamo aplikovateľná na súčasné svetové pomery. Nevytrháva pojmy “človek” a “boh” z kontextu náuky o spravodlivosti, viere a vôbec existencie ľudského pokolenia. Tieto pojmy sú v ňom zakorenené takým spôsobom, že s nimi možno v istých medziach manipulovať a takto dosahovať rôznorodé definície, ktoré sa dokážu zdržat akéhokoľvek rozporu s prvotnými myšlienkami, ktoré podmienili vznik pohanských kultúr. Pohanstvo sa vo všeobecnej rovine rozumie ako náuka, ktorá spája prvky tradičnej ľudovej kultúry s prvkami náboženskými. Nech je kultúra z geografického hľadiska rozmanitá tak, ako jazyk či zvyky ľudských spoločností, tak aj pohanstvo má svoje osobité prvky pre takú či onakú kultúru. Pre pohanstvo je aj preto na mnohých miestach typické polyteistické chápanie božských vplyvov, teda existenciu niekoľkých bohov, kde každý má svoje pole pôsobnosti, svoje vlastné črty a častokrát vlastný kult. Rovnako animizmus, teda vzývanie prírodných živlov a javov, pri ktorom často dochádza k ich pomenovaniu a zosobňovaniu, má veľké zastúpenie v pohanskej kultúre. Ak sa pozrieme na pohanstvo z hľadiska teologického, objavujeme prvky od tých najprimitívnejších kultúr, až po novodobé kresťanstvo. Preto možno predpokladať, že pohanstvo je nie len voľnou kombináciou prvkov takých kultúr a náboženstiev, ktoré ľudia počas svojej doby potrebovali pre svoje “mentálne uspokojenie na úrovni nadpozemskej”, možno teda predpokladať, že mnohé prvky tejto “pseudokultúry” obsahujú tie najstaršie a najprvotnejšie myšlienky, ktoré dali vznik náboženstvu a kultúre vôbec ako takej.

Dnešné pohanstvo nie je ani zďaleka na ústupe. O kresťanstve by sa dalo povedať, že svoju “úlohu” počas histórie civilizovanej kultúry nalpnilo tak, ako vedelo, častokrát si samo pľuvalo do karát. Ľudia, ktorí vzdelaním dosiahli dostatočnú mentálnu úroveň, si dnes tieto “prešľapy” cirkvi dostatočne uvedomujú. Nie len preto sa zdá, že kresťanstvo dnes “povoľuje” vo svojich najpevnejších uzloch. Cirkev však má aj dnes dostatočné finančné a materiálne prostriedky na novodobú propagandu, aby si takto už s pomocou svojich vypracovaných filozoficko-teologických postupov (často na báze elementárnej psychológie) udržalo svojich stúpencov a tým aj svoju vlastnú existenciu.   Netreba nespomenúť, ze v stredoveku sa obyčajní ľudia dostali k vyšším vedomostiam o človeku (napr. filozofia a iné vedy) len vtedy, ak prijali myšlienky náboženskej náuky, pretože to bola práve cirlev, ktorá disponovala touto odbornou literatúrou. V „bežnom“ školskom systéme to bola tiež práve cirkev, ktorá najčastejšie diktovala osnovy a študenti sa museli aspoň tváriť tak, že im Boh nie je ľahostajný, aby uhasili svoje túžby po vzdelaní a po vede.

Pohanská náuka je zdielaná práve vďaka tradíciám, ktoré sa zachovali. O týchto tradíciach sa v “skeptickom” svete už zväčša iba dočítame. Zato však nemusíme pochybovať o tom, že sa naozaj jedná o prvky pohanskej kultúry, pretože pohanstvo je kultúra od človeka – pre človeka. Bohovia a ich nadprirodzené sily v pohanstve predstavujú nezastúpiteľnú nadpozemskú silu, ktorá vyjadruje to neznáme, čo sa ľudskému rozumu častokrát aj dnes javí ako prekážka v celkovom chápaní našej existencie. Tak, ako každá rovnica potrebuje aspoň jednu neznámu, aby mohla byť rovnicou, ani v kultúrach to nemôže byť inak. Lebo ak by človek poznal všetky odpovede, odbremenil by sa tým od akejkoľvek kultúry a stal by sa bohom. Takí, ktorí by mu verili, okolo neho by  vytvorili kult, v ktorom by uznali jeho moc a schopnosti. Čím viac by však jestvovalo takto vzniknutých “živých bohov”, tým menej by ostatní cítili potrebu vytvárať okolo nich kult a tým viac by sa akousi “zdravou žiarlivosťou” pokúšali priblížiť svojimi schopnosťami a vedomosťami k svojim idolom. Značnú časť svojej snahy by pritom kládli práve na “magickú” súčasť kultúry, do ktorej sa zasvätili.

Vízie novodobého pohanstva smerujú v prvom rade k priblíženiu svojho kultu k aktuálnej, no neustále sa meniacej kultúre človeka. Pohania sú tiež len ľudia, preto sa neustále snažia hľadať odpovede na ľudské otázky, nevynímajúc pritom otázky z iných kultúr či náboženstiev, nech už sú akokoľvek formulované. Medzi tieto otázky patrí napríklad zmysel života, otázka posmrtnej existencie či zánik sveta a podobne. Veľakrát samotná cirkev prijíma pohanské črty myslenia, aby nezaostala za dobou, aj keď má dosť práce s tým, aby si týmto neprotirečila už v jej samotných základoch. Preto aj pohania vidia, že ich tradície nie sú nikomu nazmar. Novopohania sa však snažia odbremeniť od teologického chápania pohanstva v uplynulých dobách. Svoje neznáme s akousi pedantnosťou prenášajú do novopohanskej kultúry a tým na základe najstarších myšlienok o pochopení sveta okolo seba vytvárajú kult človeka, ktorý nemôže dosiahnút lepšie výsledky nikdy inokedy, ako práve dnes. Dokonca mnohé pohanské prvky sa prenášajú z rodičov na deti tak, že nikoho ani nenapadne rozmýšľať o tom, či sa jedná o zastaralé či moderné prvky našej civilizácie. Sila novopohanstva tkvie práve v tom, že nie len móda, kultúra a zvyky človeka sa menia. Mení sa aj človek a jeho boh.