Nie je záhadou, že tento sviatok sa stáva čoraz viac oslavovaným na celom svete. Zahŕňa v sebe čosi magické, tajuplné a neobvyklé pre každého, kto stavia svoj svet na racionalite a objektívnom vnímaní sveta. Skúsme sa však pozastaviť nad týmto sviatkom a posúdiť jeho čarovné korene tak, ako ich poznáme odnepamäti.

     Ak sa presunieme v čase o stovky rokov dozadu, nachádzame jednoduchých ľudí, ktorí svoje životy viedli úzko späté s pôdou a prírodou. Obhospodarovaním Matky Zeme si zadovažovali živobytie na celé ročné obdobie. Ako bývali dožinky sviatkom velebiacim bohatú úrodu a zavŕšenie epochy veškerej práce na roliach a hospodárstvach, rovnakým sviatkom si ľudia uctievajú koniec tuhých dní a zimy. Ak na jeseň bola dobrá úroda, znamenalo to v konečnom dôsledku získanie si dostatku potravy pre rodiny či usadlosti až po obdobie ďalšieho zberu či príchodu novej vegetácie. Práve vtedy, keď sa presýpacie hodiny otočia a na rad prichádza nový čas pre prípravu pôdy, vysádzanie a starostlivosť o budúce životodarné suroviny, prichádza čas nového sviatku – lebo človek rád oslavuje – sviatku navrátenia jari.

     Kalendár vždy hovorí o inom dátume pre ten ktorý sviatok, obzvlášť preto, lebo ľudia sa kedysi riadili najmä hviezdami a nočnou oblohou. Potom prišli na rad knihy a pamäti, ktoré uvádzali sviatok presne v ten a ten deň v roku, čím postupne nadobudli dnešných rozmerov. Pôvodne sa pri oslavách čerpalo najmä  z ľudových tradícií a zvykov, no časom, ako aj výskytom akýchkoľvek písomností sa sviatky a iné staršie tradície uniformovali, stávajuc sa čoraz menej ľudovými a čoraz viac umelými /nehovoriac o sviatkoch kresťanských či akokoľvek náboženských/. Zato aj dnes možno pochopiť podstatu tohoto sviatku, ktorým si ľudia bez ohľadu na stav či pohlavie pripomínaju svoje stratené korene, oslavujúc príchodziu polovicu roka.

     Hľadiac na neveľmi vzdialenú kultúru Keltov objavujeme sviatok zvaný Beltine. Týmto sviatkom oslavujú príchod tej príjemnejšej časti kolobehu života v prírode. Naopak, zavŕšením tohoto polročia nadchádza sviatok zvaný Samhain ci Samain /naše dožinky/. Beltine je oslavou prichádzajúcej vegetácie, navrátenia života, nadchádzajúceho obdobia párenia v ríši zvierat či nahovárania aj v ríši ľudí. Nie nadarmo sa u nás stavali i stavajú máje v tomto období. Jesto mnoho povier o nájdení nevesty či ženícha, ktoré sú zakotvené práve v čase prebúdzajúcej sa jari. Kelti oslavujú týmto sviatkom čas Rohatého boha a Pani zo zelených lesov, ktorý končí dňom oslavy sviatku Samhain. Oslavujú – znamená neviazaná zábava spojená s konzumáciou tých najchutnejších jedál a krku najlahodnejších nápojov, neskúmajúc slovné spojenie neviazaná zábava. Zapaľujú ohne, ktorými chcú zmyť všetko zlé, čo sa na nich počas zimy “nalepilo” a ochrániť sa pred tým, čo sa na nich ešte len “nalepí”. Týmto sa Kelti od pohanov v ničom nelíšia. Z pôvodných tradícií a zvykov Keltov dnes už vieme málo, no vieme napríklad, že počas sviatku Beltine si zvykli voliť Zeleného kráľa. Ten si vybral pannu, ktorá potom už nebola pannou. Pekné, však? Zelený kráľ ich mal taktiež ochraňovať pred zlými črtami nemilosrdnej a drsnej prírody počas celého roka.

     Dňom navrátenia života v prírode podľa zachovaných tradícií nadobúdajú všetky čarovné bytosti obrovskú moc, preto koluje nespočetne veľa príbehov či rozprávok o magickej noci, keď krásne víly tancujú na lúke v snahe zvábit švárnych mládencov, škriatkovia sa zjavujú, aby za službu ukázali cestu k pokladu, či iné tajuplné príslovnosti. Rovnako aj preto je tento deň pre prírodne založené národy dňom zakladania lesných chrámov a svätyní. Viera v rozkvitnutú čarovnú moc lesa podporuje fantáziu každého, kto naň čo len pozrie. A fantázia je predpokladom pre dosiahnutie všetkého, po čom len srdce zatúži...

     Tento deň neznamená len nájdenie stratených čižiem, je to aj deň, keď musia byť všetky prípravy na jarné obdobie zakončené, opravujú sa strechy, stodoly, ploty, upratuje sa vo veľkom všade, kde má bohatý rok zanechať svoje stopy. Treba zahodiť všetko, čo pripomína pochmurné dni zimy a naladiť sa na novú frekvenciu, dať sebe a iným najavo, že prežiť neznamená viac ako radovať sa.

     Vráťme sa ale k Valpurginej noci. Prečo noc? Noc je symbolom zakončenia dňa a Valpurgina noc je symbolom skutočného zakončenia zimy. A prečo Valpurgina?

    Valpurga, alebo Walburga je podľa cirkevných záznamov veľmi zaslúžilou ženou 8. storočia. Po 27 rokoch strávených v kláštore sa presťahovala z Anglicka do Nemecka, kde pomáhala zakladať kláštory a šíriť osvetu. Po jej smrti boli jej pozostatky uskladnené v skalnej dutine, pričom z tej istej dutiny začal prúdiť živicový olej so zázračnými účinkami. Možno práve tento fakt ju ustanovil ako patrónku nad čarodejnicami. Časom sa práve deň prinavrátenia jari – sviatok pohanov – stal sviatkom sv. Valpurgis, teda sviatkom čarodejníc a čarovných bytostí. Majme na mysli, že pohanstvo bolo najviac rozšírené práve v Európe. Zato Valpurgina noc povýšila najväčší sviatok pohanov na najvýznamnejší sviatok všetkých čarodejníc a stúpencov mágie na celom svete. Možno práve preto je tento veľkolepý sviatok každému blízky, sviatok relatívne mladý, zato s magickým koreňom, ktorý siaha tam, odkiaľ sám človek kráča.<?xml:namespace prefix = o ns = "urn:schemas-microsoft-com:office:office" />