Princíp pravdy

Úvod

Pravda nie je až tak relatívna, ako si myslíme. Nejako vzniká a má svoje pravidlá, ktoré ju determinujú. Jej relatívnosť spočíva v tom, že každý vidí tú svoju pravdu a taktiež v miere, do akej v ňu vlastne verí. Takisto sa môže jedného dňa zmeniť na neúplnú pravdu, či dokonca lož. Pokúsim sa teda priblížiť svoj pohľad na to relatívne ako aj na to nemenné, v snahe v ničom neklamať

Predpokladáme všeobecnú pravdu – ako súhrn základných platných pravidiel existencie – vo svojej prirodzenej podobe, od zákonov prírodných vied po zákony duše. Táto pravda je formulovaná dokonale funkčne, menej dokonale opisom. Človek pravdu hľadá, preto sa snaží jej opis priblížiť a obraz zdokonaliť. Tým seba uspokojuje v domnienke, že sa nemýli, cíti preto chuť víťazstva.

Človek je vzdelaním vedený k tomu, aby prijímal všeobecné pravdy. Je oboznámený aj s akousi „čiastkovou realitou“ minulosti a súčasnosti krajiny, ku ktorej patrí a ku ktorej by sa mal hlásiť. Na túto pravdu nadväzuje kultúra a viera, preto pravda býva často ľuďom posvätná bez ohľadu na to, či je dokázateľná alebo vyvrátiteľná. Možno ju sledovať najmä v skupinovom zmýšľaní, pričom existujú vážne predpoklady, že nie každý člen takejto skupiny túto pravdu prijíma absolútne – teda hlásiť sa k skupine je popud silnejší ako viera v pravdu samotnú. Taktiež jestvuje predpoklad, že mnohí členovia takejto skupiny sa ani nad pravdou ich viery nezamýšľajú, čo môže mať mnoho príčin.

Pre ľudí, ktorí sa ale nad pravdou zamýšľajú, je prirodzené vytvárať si vlastnú – „elementárnu pravdu“ – ako súčasť celkovej pravdy, ktorá ich obklopuje. Celková pravda je iná ako tá všeobecná. Tú všeobecnú hľadáme – lebo platí aj bez nášho vedomia, naopak – tá celková je nami a ľuďmi okolo nás iba vyhlasovaná za všeobecnú. Nerovnováha medzi nimi núti človeka myslieť a konať naviac; konať inak, ako mu je prirodzené, navyše s domnením, že takto koná správne a konať takto je vo väčšej miere nevyhnutné.

Proces tvorby elementárnej pravdy

Proces tvorby zahŕňa tieto deje:

1. Definícia

2. Selekcia

3. Aplikácia

4. Bilancia

Bez ohľadu na inteligenciu alebo schopnosť rozoznávať to podstatné od menej podstatného, tieto deje sa týkajú každého, kto cíti potrebu vnímať to reálne v jeho živote. Cez deň často podvedome rozmýšľame o našich snoch a v noci snívame, čiže premietame o tom, čo sa deje keď nespíme. Preto sa väčšinou snažíme uvedomiť si najmä to, čo je reálne, prečo je to reálne a čo to vlastne ovplyvňuje. Proces tvorby elementárnej pravdy je cyklický. Môže jednu pravdu obsiahnúť viackrát, pretože jednako zabúdame a jednako aj situácie v našom živote sa menia.

Definícia

K definícii nám slúžia informácie, ktoré prijímame z okolitého sveta – teda napríklad zo škôl, kníh, médií, rozhovorov, niekedy z vlastných úvah. Mocnosť uskladnenia informácií v našom mozgu je podmienená najmä schopnosťou učiť sa a nezabúdať, práve tak ako prioritou informácie, ktorú práve prijímame. Definícia by z pedagogického hľadiska mala byť vždy formulovaná tak, aby neponúkala možnosť pochybovať, ale pokiaľ túto možnosť ponúka, je potrebné, aby presne vymedzila kde, prípadne prečo sú takéto pochybnosti možné a tiež ako s nimi zaobchádzať. Definícia má byť univerzálna, no ak nie je, býva obohatená o vysvetlenie, prečo je tomu tak. Znalosť definície ale nezaručuje, že jej veríme.

Selekcia

Na základe prijatých informácií sa človek púšťa svojou cestou. Niektoré informácie zabudne, lebo ich nepovažuje za podstatné alebo ich nevyužíva, pretože nemá kde, ako, alebo prečo. Zvažuje prioritu toho, čo vie - oproti tomu, čo s tým chce alebo môže urobiť. Výber je teda podmienený situáciou, v akej sa práve nachádza a jeho celkovými možnosťami. Selekcia je však podmienená aj niečím abstraktným – túžbou.


Aplikácia

V snahe nesklamať sa vo svojom počínaní, využívajúc vybrané informácie, ktoré sme doposiaľ nadobudli, konáme (podľa zdravého rozumu) pozitívne vo svoj prospech. Je to veľmi háklivý dej v procedúre pravdy, pretože až teraz pociťujeme akúsi vnútornú povinnosť, úlohu, ktorú sme si zadali sami, alebo nás k tomu niečo prípadne niekto doviedol. Sme v situácii keď nás najviac ovplyvňujú podstatné príčiny nášho konania. Miera, do akej je pre nás dôležite urobiť to či ono však už neovplyvní to, čo sme sa naučili, aby sme raz takto mohli konať, prípadne ak by sme raz takto mali konať.

Bilancia

Nastáva vyhodnotenie našej snahy. Pravdepodobne sme konali tak, ako sme si sami vybrali, pretože sa usilujeme konať dobrovoľne. Teraz, vidiac dôsledky aplikácie nami vybraných vedomostí zisťujeme, či sme konali správne, alebo nie. Ak konštatujeme neúspech a konali sme správne, mohol byť nesprávny výber. Ale ak bol výber podľa okolností a situácie vzhľadom k dostupným prostriedkom správny, zároveň aj konanie nebolo ničím prerušené a bilancia poukazuje na neúspech, pravdepodobne bola nesprávna definícia. Takáto situácia môže nastať kedykoľvek, keď ju najmenej čakáme. Preto musíme pozorne a objektívne posúdiť všetky fakty, kým učiníme rozhodnutie o nesprávnosti definície. Hrana medzi pravdou a lžou býva veľmi tenká. Ak ale bilancia hlási úspech, máme predpoklady uveriť definícii, ak sme doposiaľ neverili alebo pochybovali o jej vierohodnosti.

Vývin elementárnej pravdy

V predchádzajúcich odsekoch som spomenul podstatné deje procesu, ktorý si málokedy uvedomujeme, alebo o ňom rozmýšľame. Je pomerne zložitý, no vďaka nemu si overujeme osvojené vedomosti, bez ohľadu na ich kvalitu či kvantitu, častokrát podvedome a úplne automaticky. Bilancia tohto procesu má pre nás hodnotu dôkazu, teda existencie elementárnej pravdy o niečom už konkrétnom. Nami objasnené dôkazy majú tendenciu sa spájať a tvoriť celkový obraz o našej realite. Pri zlyhaní vo fáze selekcie alebo aplikácie svoju snahu najčastejšie zopakujeme, ak nám to okolnosti dovoľujú, snažiac sa dosiahnúť akýkoľvek výsledok, ktorý pravdu osvedčí, alebo vyvráti.

Príklad pre pochopenie jednotlivých dejov:

Modelová situácia - priblížme si, čo hovoria vychovávateľky deťom v škôlke:

Definícia - Keď sa na jar roztopí sneh, vyrastie tráva.

Selekcia - Deti rozmýšľajú, prečo v zime tráva nerastie a prečo vyrastie až na jar, aby lepšie pochopili ročné obdobia a prírodu okolo nich. Okrem iného, deti v škôlke berú vychovávateľku ako autoritu a robia všetko, čo im povie, nezamýšľajú nad tým, či je niečo zbytočné alebo dôležité, aj keď ide o učenie sa básničiek alebo spoznávania prírody.

Aplikácia - Samozrejme, deti už dávno majú skúsenosť s tým, že na jar sa topí sneh, všetko zozelenie a tráva okolo domov začne opäť rásť. Nevedia síce, že rastie aj pod snehom, ale jej rast je spomalený vonkajším chladom a tráva je snehom do istej miery konzervovaná. Deti na jar proste vidia vyrastenú trávu, keď sa sneh roztopí.

Bilancia – Učiteľka má pravdu. Ak by v niečom klamala a deti si to uvedomili, cítili by sa nesvoje a nepochopili by, prečo im klame. Možno by začali tiež klamať.

Jednoduchší príklad:

Ako definíciu môžeme považovať napríklad televízny program v prílohe nejakého časopisu. Selekciou si vyberieme pre nejaký konkrétny čas nejakú konkrétnu televíznu stanicu, pretože chceme vidieť napríklad priamy prenos z majstrovstiev sveta v ženskom volejbale. Keď začneme v čase začiatku prenosu ladiť televízor, hľadáme spomínanú televíznu stanicu – to je pre zmenu aplikácia (ak by sme nemali k dispozícii televízny program, nevedeli by sme, že sa má vysielať prenos, alebo kedy sa má vysielať, prípadne čo iné sa vysiela, teda k aplikácii ani k selekcii by neprišlo). Naladíme správnu stanicu a zistíme, že vysielajú telenovelu. Bilancia - v televíznom programe sa pomýlili, alebo je z iného týždňa, prípadne nastala zmena vo vysielaní, alebo existujú dve televízne stanice s rovnakým názvom, jedna vysiela priamy prenos a druhá telenovelu.

Ešte niečo o pravde

Pravdu človek chápe podobne ako počítač, ale je pri tom ovplyvňovaný podstatne väčším počtom príčin a faktorov. Počítač vykonáva porovnanie, využívajúc k tomu minimálny počet operácií, vyhodnotením je iba „áno“ alebo „nie“. Pravdu možno v jednoduchosti zameniť pojmom „logické vyhodnotenie“. Môže mať formu rovnosti, nerovnosti, závislosti alebo unikátnosti. Matematicky hľadá pravda rozdiel medzi domnienkou a realitou. Domnienka môže vyplývať z jednej či z viacerých právd alebo prosto z pocitu. Ale musí sa pravda niečím sama o sebe riadiť? Pravdepodobne nie, slovo aj jeho zmysel vynašiel človek, takže sa najviac týka práve jeho. Ale urobili by sme správne, ak by sme vytýčili ako pravdu len to, čo platí bez ohľadu na nás a naše potreby? Nemôžeme ju absolútne zadefinovať, preto ostáva vždy otvorená a často cítime potrebu overovať si ju. Má pre nás zmysel iba vtedy, ak nám nie je ľahostajná. Je takisto zvláštny duševný stav, ak niekto odmieta hľadať pravdu. Stáva sa to bežne, lebo ľudia majú na práci dôležitejšie veci, ako filozofovať a skladať rozobratý svet. Ponúka sa ale ďalšia otázka: Čo si myslieť o ľuďoch, ktorí dokážu bezprostredne veriť a nepochybovať o veciach, ktoré nezažili, alebo nikdy ani nezažijú? Samozrejme, majú na to právo, ale nemusia mať pravdu a mali by byť otvorení iným názorom, najmä tým protikladným, pretože len vtedy sa ich pravde dokážu naozaj priblížiť.

Možno je len správne, že každý verí svojej pravde, takto to predsa funguje. Rozpory sú bežné pri súčinnosti pravdy a nepravdy. A možno má svet novú úlohu. Denne nás totiž okolitý chod dejín obsypáva novými a novými informáciami, ktorým môžeme a nemusíme veriť. Keby tak často nebývali tieto informácie klamlivé, možno by záujem o kvantitu poznania vzrástol. Bolo by možné označiť niektoré zdroje informácií za absolútne vierohodné? Ak áno, potom bude potrebné tieto zdroje neustále aktualizovať a čo je dôležitejšie, eliminovať akúkoľvek pravdepodobnosť, že niekto tieto zdroje zneužije za účelom zisku z akéhokoľvek titulu. Nie je jednoduché vytýčiť takéto zdroje a už vôbec nie udržovať ich, ale vzhľadom k pokročilejšiemu veku ľudstva zrýchlenému rastu množstva informácií v obehu to bude asi onedlho potrebné.