kratsia poviedka, ktoru som napisala tak rok, rok a pol dozadu. O klaunovi, ktory mal smolu.
***********************************************************************
Predslov
Ráno. Otvorila som oči a posadila sa.
„Pol šiestej ráno?!“ zháčila som sa premýšľajúc, čo budem robiť.
Daždivý utorok. Keby bolo slnečno, ešte si ľahnem a dospím, ale keďže je tak pekne, idem sa prejsť. A už som brala na seba rifle, ponožky, tričko... proste ma to ťahalo von. Za desať minút som bol a pripravená na prechádzku. Vypla som mobil, aby ma nikto nerušil a vyrazila som.
Sivé chodníky, siva obloha, sivé kvapky a trosku sivej hmly budili dojem, že názvy ostatných farieb sú zbytočné. Tento bezfarebný svet ma celkom pochytil. Ako som si tak plávala sivotou, narušil môj svet malý červený bod v diaľke. Bol to nos klauna. Hrozný pohľad.
Klaun očividne podnapitý a cely ako bez duše sedel na lavičke. Z očí podliatych krvou mu tiekli slzy, ktoré si už pomaly na jeho tvári vychodili cestičky.
„Dobre ráno.“ Neisto som sa ozvala.
„Žiadne ráno už asi nebude dobre.“ Odzdravil klaun.
„Prečo, čo sa ti stalo?“
„Dlhé rozprávanie dievča, nechaj tak.“ Vybral fľašu plnú nejakého zeleného nápoja zo saka a upil si.
„Ak ti to vadí, nemusíš hovoriť, ale času je dosť, a možno ti pomôžem...“
„Ako chceš, ale myslím , že mne už nepomôže nikto.“ Povedal a začal rozprávať svoj neuveriteľný príbeh.
***********************************************************************
Príbeh Klauna
Bol som v prívese nasej starej vedmy Sofie. Raz za rok nám vyveští najbližšiu budúcnosť. Tentoraz to však bolo iné. Tvárila sa, akoby mi veštila na cely život:
„Keď zdoláš tri záhady s osobou nepoznanou
A s dušou spriaznenou prejdeš veľkou bránou
Pre lásku oheň rozložíš vo vetre mrazivom
Život sa prevráti na sen a sen na život“
Ohlásila mi vedma
v opare kúzla. Znelo to dobrodružne a záhadne, ale keďže bolo známe, že
Sofia bola už stará a príliš poblaznená uvoľňujúcimi čajíkmi, bylinkami
a voňavými kadidlami, nebral som to príliš vážne. O láske som toho veľa
nevedel a do dobrodružstiev by som sa nezaplietol, ani keby som chcel.
V súčasnosti totiž už nič nebolo záhadné.
nastavajúceho osudu, zjavilo sa v prívese drobné stvorenie zahalene do červenej
tkaniny ako indské ženy. Celkom potichu. O tichosti hlásku už ani nehovorím.
„Čo za hrôza sa stala, že ta sem priviedla z takej diaľky Alva?“ opýtala sa stará vedma.
„Niečo strašné, letela som hneď sem. Vyschla lúka života a viete, že bez nej už dlho neprežijeme...“
„kto to spravil? Luka predsa nemohla vyschnúť len tak... je to predsa lúka života.“
Na cele vedmy sa objavila vráska. To bolo zle znamenie. Väčšinou mala odpovede
na všetky otázky.
„Sokolí mág – Arden. Už dlhé roky sa nám chcel
pomstiť za to, že sme ho nepustili do nášho lesa. Musíme však rýchlo niečo spraviť. Cesta mi trvala tri dni, a dobre viete, že viac ako pat dni
to nevydrží...“
a zamyslela sa, jej čierne oči mandľového tvaru sa zahľadeli niekde ďaleko
za steny prívesu, akoby odpoveď na otázku malej Alvy bola napísaná na konci
sveta.
dobre premyslený plán: „jedine živá voda tomu pomôže. Musíš po ňu ísť do jazera,
ktoré stráži beztvári muž. Pôjde s tebou tuná Ennio, sama to nezvládneš.“
– to ma prebralo.
a už vôbec neviem, kde je to vaše jazero. Ako jej JA môžem pomôcť?!“ spýtavo
som pozrel na Sofiu.
„Ak máš nejaké otázky, Alva ti všetko
vysvetli. Mapu na cestu vám dám. A ideš tam preto, lebo tam sám chceš ísť.“
pravdu. Už neviem či to bolo tou veštbou, čistou zvedavosťou, alebo tým, že som
nikdy nevedel vedme odporovať, proste som tam musel ísť. Ticho som prikývol.
„vyrazíte hneď teraz. Len vám dám niečo na cestu.“
sme potrebovali, rozlúčili sme sa so Sofiou a prešli sme kúsok od cirkusového
tábora na luku. Bol som rad, že sa deje nejaké dobrodružstvo, ale trochu som sa
bal, Alva bola predsa len krehké dievča na takú cestu. Očividne neobávajúc sa cesty sa Alva pozerala
na mapu a vysvetľovala mi cestu.
„vidíš, tu k tomuto jazeru sa musíme dostať, je medzi horami, takže nemôžme letieť rovno tam, ale musíme...“
„dobre, dobre, ale ako poletíme? Nemám pocit, že
by tu niekde... preboha!“ len som nemo stal, a pozeral na ten zázrak. Červená
tkanina, ktorú mala Alva okolo seba okrútenú sa začala sama od seba vystierať
do vzduchu. Najprv odhalila druhy par rúk a potom sa premenila na krídla
vo veľkosti trojposchodoveho domu. Boli to pevné, obrovské motýlie krídla. Ja,
ako klaun som síce videl veľa trikov, ktoré vyrážali dych, a nešli ľuďom
do hlavy, ale žeby sa z mladého dievčaťa stal dievcato-motyl
v priebehu paru sekúnd, to bolo už na mňa veľa. A čo bolo ešte horšie,
toto krehké motýlie dievča si ma vyložilo na plecia a vznieslo sa do
vzduchu.
„Muža žena dlho neunesie, a motýľ už vôbec nie.“ Povedal som si pre seba
„to by som skôr bola zvedavá, ako by si ty dvíhal mňa, aj s krídlami...,“zasmiala sa motylica.
„nemôžeš byt ťažká, keď ta aj vietor unesie“
„divil by si sa klaun“
Spomínaný vietor okolo nás prijemne vial, a letel s nami až do zotmenia. Prebrali sme
sto tém, smutných aj veselých, no stále som mal pocit, že o nej nič
neviem. Vážne som sa čudoval, akoto, že dokáže tak vytrvalo letieť. Asi hodinu
po zotmení sme sa však museli utáboriť na kraji lesa. Alva sa trochu prepočítala
so silami. Dosť vyčerpaná si ľahla na studenú zem na kraji lesa. Nevládala si zvinúť
krídla, tak som sa bal, aby jej ich studený vietor nepoškodil. Opatrne som jej
ich poskladal k telu a založil oheň, aby sa zohriala. Ako som tak s ňou
ležal pri ohni, uvedomil som si, že verím na veštby. A nielen na to. Začínal
som veriť aj na lásku. Tieto dve veci sa však navzájom popierali. Vo veštbe totiž
stalo, že najprv zdolám nejaké záhady s nepoznanou osobou, no Alvu som už
nielen poznal, ja som ju ľúbil. A v tom sa to stalo. Slova veštby som
počul druhy a posledný krát. Tentoraz som ich však počul oveľa hlasnejšie
a pomalšie. A pritom sa mi vynárali z mysle posledne spomienky.
tri záhady s osobou nepoznanou,
ako sa mi
pred ocami premenila, nikdy by som nečakal, že je v skutočnosti taká,
netreba všetko brat
hneď tak, ako to vyzerá
dokázala ma
niesť, krehký motýlik mi dokázal dať svoju silu
je pekne dostávať
pred cestou
som sa bal, ze sa jej daco stane
dávať pozor
a starať sa
A s dušou spriaznenou prejdeš veľkou bránou,
no Alvu som už nielen poznal, ja som ju ľúbil
stále si uvedomovať,
že ľúbite
Pre lásku
oheň rozložíš vo vetre mrazivom
Opatrne som jej ich poskladal k telu a založil
oheň, aby sa zohriala
Najdôležitejšie
je dávať
Život sa
prevráti na sen a sen na život
„Smutne. Je mi ľúto, že ti nemôžem pomôcť. Hiiiiiii!!!! To je už toľko hodín?! Prepáč, ale musím utekať do školy. “
„Hmm. Tak čau.“
„čau.“
***********************************************************************
Doslov
***********************************************************************
