Geryon.org
Experiment
Experiment
Trocha starsieho data, ale je to moja z prvych prózí :)
Vyhodili ma z auta rovno do poľa. So zviazanou hlavou som sa zaboril do jemnej čerstvo pooranej hliny.
Šatka, ktorou mi pozviazali oči, sa jemne odhrnula, ale hneď ma som zacítil tupú bolesť v očiach do ktorých mi prenikol tenký, ale intenzívny lúč denného svetla. Našťastie ešte v aute sa mi podarilo oslobodiť si ruky z pút a tak sa situácia trocha zlepšila. Vypľúvajúc kúsky zeminy som vstal, no hneď nato aj spadol. Akoby aj nie, veď ma vláčili celého dogniaveného skoro pol dňa. Chvíľu som premýšľal, čo sa stalo a bude nasledovať. „Prečo ma väznili ako dákeho zlodeja, veď som nič zlé nespravil? No nič.“, povedal som si a plytko vzdychol. Poobzeral som sa okolo seba. Slnko už zapadalo a červené zore dávalo najavo, že teplý jarný deň sa schyľoval ku koncu. Naokolo nebolo ani živej duše. Stále ma prenasledovali myšlienky : „Kde som? Čo tu hľadám? Quo vadis?“ Ako som tak stál na okraji šíreho poľa, zrazu ma zbadal akýsi starší zvláštnym spôsobom veselý pán na hnedastom ťažnom koni vlečúc za sebou voz z polovice naplnený obilím. Pozdravil ma a keď videl, že asi nie som odtiaľ, ponúkol sa, že ma odvezie, ak mu pomôžem s obilím. Prikývol som a tackajúc nastúpil do zadného voza. Očividne už bol uťahaný z celodennej prace a potreboval sa dať s niekým do reči. Nešlo mu však do hlavy, čo som ja hľadal na poli sto kilometrov od najbližšej osady a kam sa mu podelo zvyšne seno. Dozvedel som sa však, že sme mierili do jeho rodnej dedinky. Jej názov mi bohužiaľ nechcel prezradiť, pretože to ani on sám nevedel. Neustále totiž popíjal žltkastú liehovinu, čo držal v ľavej ruke. To by mohlo vysvetliť aj jeho usmievavý výraz na tvári a kôpky sena na ceste, ktoré mu stále vypadávalo. Ale hlavne, že ma doviedol do už spomínanej dediny. Vyskočil som a po povytŕhaní stebiel z chrbta som mu vyložil z voza ten zbytok sena na starý chotár hneď vedľa drevených vrát a ponúkol mi u neho na noc lôžko. Vnútri už čakala jeho žena. Taká pani v stredných rokoch oblečená do starého roztrhaného a nevypraného pracovného odevu, ktorý pravdepodobne zdedila ešte po dávnych predkoch, mi predsa len dovolila u nich prespať i keď ju chudák dedko musel dlho prehovárať. Zrejme ju veľmi netešil stav manžela a ani moja prítomnosť. Pod ťarchou únavy som sa odplazil a padol do ňou vraj perfektne ustlatej postele.
Ráno som sa našiel dorezaný na vlhkej hromade sena. Cele telo som mal dobodané od stebiel. To ma jednoznačne ujednotilo, že sa určite pozriem, kam si nabudúce ľahám. Rozlúčil som sa s nimi a ako som tak išiel, stále mi hlave vŕtalo, že som dačo zabudol. Po chvíli akoby do mňa blesk udrel. Zastal som si uprostred ulice, poobzeral a nič. Stále som netušil kde to vlastne som. To by nebolo až také zlé. Čo však bolo horšie, nikde nebolo ani živej duše. Hneď som si vydýchol pri pomyslení : „Veď sú asi na poli, ja truľo!“. A tak som kráčal ďalej, veď tu žijú aj ďalší ľudia a bol by v tom čert, keby som nikoho z dediny nestretol. No táto veselá nálada mi dlho nevydržala. Polia boli úplne prázdne. Naokolo bolo mnoho domčekov, ale boli všetky dojedného opustené. Teda iba skoro, aby som bol presný. Boli plné pobehujúcich čiernych myší a suchého sena. Nepovažoval som za dôležité sa nad tým pozastavovať. Lenže toho seno bolo neúrekom. Dokonca bolo aj na strope, po stenách, v skriniach, aj v latrínach, jednoducho všade. Akoby vykosili aj desať okolitých dedín a všetko strčili do na spoločnú sýpku práve v tejto dedine. No nenechal som sa už tým znepokojovať a rozhodol sa vrátiť ku bráne, kde býval dedko s babkou, u ktorých som prespal. Ale nenašiel som ju. Zdalo sa mi to nepochopiteľné. Veď som šiel iba po rovnej ceste bez vedľajších ulíčok. Pocit beznádeje vo mne rástol a v hrdle mi stislo. Po chvíli som v domoch nenašiel už ani myši. „Kam všetci zmizli?“, prebehlo mi hlavou. Všetko sa mi to zdalo akési neskutočné. Hrobové ticho, ktoré vládlo v dedine, vyvolávalo vo mne zmiešané pocity asi ako keď si do cesnakovej natierky dáte čokoládu a rozmýšľate, čo s tým. „Toto snáď nemôže byť pravda!“, vykríkol som a rozutekal sa von z dediny. Cestou som ale neustále našľapoval na suché stebla sena. Už mi to bolo jedno. Chcel som z tej prekliatej dediny preč. Obzerám sa. Dedina sa mi už v diaľke zmenšuje. Bežím ďalej. A čo zrazu nevidím. Zasa tie myši, ale tentoraz prechádzali z jednej strany cesty na druhú. Treštil som na ne oči. Neveril som vlastnému zraku. „To už presahuje všetky hranice...to...to sa predsa normálne nedeje.“, nechápavo som zo seba vykoktal. Ako som tak s otvorenými ústami stál, nevšimol som si, že sa na mňa zozadu dačo rúti. Beng! Ucítil som tupú bolesť v hlave a padol do bezvedomia.
Na moje prekvapenie som sa zobudil opäť v poli, ale úplne niekde inde. Chrbát ma štípal od ostrých stebiel sena, a tak som pomaly, s námahou vstával. Otočil som sa a zazrel toho istého starého dedka, ktorý ma odviezol. Mierne sa na mňa vyškeril a pozdravil. Mechanicky som odzdravil, no hneď mi sánka padla dolu ako kus závažia. Vyzeral upravene a vôbec nie tak staro ako predtým. „Musím ti niečo povedať, ale určite ťa to nebude sprvu zaujímať a možno ťa to vôbec nepoteší.“, vyriekol pokojným hlasom. „Nechápem, prečo by ma niečo nemalo zaujímať a ešte aj nepotešiť.“, vysúkal som zo seba. „Treba pozbierať to seno.“, odvetil. Hľadel som na neho. Dvíhal jedno obočie za druhým. „A čo to má so mnou spoločné?“, prečudovane som ho spýtal. „Nebudeš mi veriť, ale všetko.“, zamrmlal, otočil sa a vybral sa preč. Cestou zašľapol čiernu myš. „Tak mňa tu unesú, stretnem šľahnutého dedka, jeho stará ma skoro zahluší a on ešte chce po mne, aby som mu pozbieral všetko seno?! To si zo mňa robíte všetci srandu!“, vykrikoval som na vôkol. Ani sa neobzrel a zmizol dakde v húštine. Pokúsil som sa ho dobehnúť, ale už tam nebol. Prehľadal som celé kríky, ale nezostalo po ňom ani stopy. Zo zúfalosti som už vykríkol: „Ja sa tu na mieste asi zbláznim!“ Zrazu sa ozval neznámy hlas s uštipačným podtónom : „No tak sa zblázni!“ Prudko, akoby ma dakto bodol do chrbta, som sa otočil. „No dobre, už ťa nebudem napínať. Práve si sa stal nedobrovoľným absolventom môjho jedného experimentu, ktorého cieľom bolo zistiť psychickú odolnosť človeka v stresovej situácii. Gratulujem! Zvládol si ho vynikajúco.“, prehovoril opäť ten istý starec za mojim chrbtom. „Prepáč mi za tie útrapy, ktoré si prežil, ale to ti bohato vynahradím. A ešte raz sa ti ospravedlňujem za mojich pomocníkov, ktorí ťa mali vyložiť v dedine a nie v poli. Musíš to pochopiť. Bol si jednoducho jediný poruke.“, dopovedal. Už som sa na neho vrhol s päsťami, ale v tom ma trafil paralýzerom a už sa len váľal po zemi v bolestivých kŕčoch. Stihol som však ešte v zúrivosti vykríknuť : „Keď ťa .... A čo mali dopekla znamenať tie myši v sene?!“ „Eee? Myši a ani seno nehrali v mojom experimente žiadnu rolu. Asi si ich vymyslel. Zbohom somár!“, ironicky sa zarehotal a zmizol v aute. Nemohol som sa ani hnúť, takže mi nezostávala nádej, že by som ho dajako dobehol. Po hodnej chvíli ma našiel jeden okoloidúci taxikár a odviezol domov. Počas cesty som si však všimol, že hlboké rany po sene zmizli. A čierne myši? Cestou sme jednu prešli. Nič z toho však neexistovalo a mne sa uľavilo.
Šatka, ktorou mi pozviazali oči, sa jemne odhrnula, ale hneď ma som zacítil tupú bolesť v očiach do ktorých mi prenikol tenký, ale intenzívny lúč denného svetla. Našťastie ešte v aute sa mi podarilo oslobodiť si ruky z pút a tak sa situácia trocha zlepšila. Vypľúvajúc kúsky zeminy som vstal, no hneď nato aj spadol. Akoby aj nie, veď ma vláčili celého dogniaveného skoro pol dňa. Chvíľu som premýšľal, čo sa stalo a bude nasledovať. „Prečo ma väznili ako dákeho zlodeja, veď som nič zlé nespravil? No nič.“, povedal som si a plytko vzdychol. Poobzeral som sa okolo seba. Slnko už zapadalo a červené zore dávalo najavo, že teplý jarný deň sa schyľoval ku koncu. Naokolo nebolo ani živej duše. Stále ma prenasledovali myšlienky : „Kde som? Čo tu hľadám? Quo vadis?“ Ako som tak stál na okraji šíreho poľa, zrazu ma zbadal akýsi starší zvláštnym spôsobom veselý pán na hnedastom ťažnom koni vlečúc za sebou voz z polovice naplnený obilím. Pozdravil ma a keď videl, že asi nie som odtiaľ, ponúkol sa, že ma odvezie, ak mu pomôžem s obilím. Prikývol som a tackajúc nastúpil do zadného voza. Očividne už bol uťahaný z celodennej prace a potreboval sa dať s niekým do reči. Nešlo mu však do hlavy, čo som ja hľadal na poli sto kilometrov od najbližšej osady a kam sa mu podelo zvyšne seno. Dozvedel som sa však, že sme mierili do jeho rodnej dedinky. Jej názov mi bohužiaľ nechcel prezradiť, pretože to ani on sám nevedel. Neustále totiž popíjal žltkastú liehovinu, čo držal v ľavej ruke. To by mohlo vysvetliť aj jeho usmievavý výraz na tvári a kôpky sena na ceste, ktoré mu stále vypadávalo. Ale hlavne, že ma doviedol do už spomínanej dediny. Vyskočil som a po povytŕhaní stebiel z chrbta som mu vyložil z voza ten zbytok sena na starý chotár hneď vedľa drevených vrát a ponúkol mi u neho na noc lôžko. Vnútri už čakala jeho žena. Taká pani v stredných rokoch oblečená do starého roztrhaného a nevypraného pracovného odevu, ktorý pravdepodobne zdedila ešte po dávnych predkoch, mi predsa len dovolila u nich prespať i keď ju chudák dedko musel dlho prehovárať. Zrejme ju veľmi netešil stav manžela a ani moja prítomnosť. Pod ťarchou únavy som sa odplazil a padol do ňou vraj perfektne ustlatej postele.
Ráno som sa našiel dorezaný na vlhkej hromade sena. Cele telo som mal dobodané od stebiel. To ma jednoznačne ujednotilo, že sa určite pozriem, kam si nabudúce ľahám. Rozlúčil som sa s nimi a ako som tak išiel, stále mi hlave vŕtalo, že som dačo zabudol. Po chvíli akoby do mňa blesk udrel. Zastal som si uprostred ulice, poobzeral a nič. Stále som netušil kde to vlastne som. To by nebolo až také zlé. Čo však bolo horšie, nikde nebolo ani živej duše. Hneď som si vydýchol pri pomyslení : „Veď sú asi na poli, ja truľo!“. A tak som kráčal ďalej, veď tu žijú aj ďalší ľudia a bol by v tom čert, keby som nikoho z dediny nestretol. No táto veselá nálada mi dlho nevydržala. Polia boli úplne prázdne. Naokolo bolo mnoho domčekov, ale boli všetky dojedného opustené. Teda iba skoro, aby som bol presný. Boli plné pobehujúcich čiernych myší a suchého sena. Nepovažoval som za dôležité sa nad tým pozastavovať. Lenže toho seno bolo neúrekom. Dokonca bolo aj na strope, po stenách, v skriniach, aj v latrínach, jednoducho všade. Akoby vykosili aj desať okolitých dedín a všetko strčili do na spoločnú sýpku práve v tejto dedine. No nenechal som sa už tým znepokojovať a rozhodol sa vrátiť ku bráne, kde býval dedko s babkou, u ktorých som prespal. Ale nenašiel som ju. Zdalo sa mi to nepochopiteľné. Veď som šiel iba po rovnej ceste bez vedľajších ulíčok. Pocit beznádeje vo mne rástol a v hrdle mi stislo. Po chvíli som v domoch nenašiel už ani myši. „Kam všetci zmizli?“, prebehlo mi hlavou. Všetko sa mi to zdalo akési neskutočné. Hrobové ticho, ktoré vládlo v dedine, vyvolávalo vo mne zmiešané pocity asi ako keď si do cesnakovej natierky dáte čokoládu a rozmýšľate, čo s tým. „Toto snáď nemôže byť pravda!“, vykríkol som a rozutekal sa von z dediny. Cestou som ale neustále našľapoval na suché stebla sena. Už mi to bolo jedno. Chcel som z tej prekliatej dediny preč. Obzerám sa. Dedina sa mi už v diaľke zmenšuje. Bežím ďalej. A čo zrazu nevidím. Zasa tie myši, ale tentoraz prechádzali z jednej strany cesty na druhú. Treštil som na ne oči. Neveril som vlastnému zraku. „To už presahuje všetky hranice...to...to sa predsa normálne nedeje.“, nechápavo som zo seba vykoktal. Ako som tak s otvorenými ústami stál, nevšimol som si, že sa na mňa zozadu dačo rúti. Beng! Ucítil som tupú bolesť v hlave a padol do bezvedomia.
Na moje prekvapenie som sa zobudil opäť v poli, ale úplne niekde inde. Chrbát ma štípal od ostrých stebiel sena, a tak som pomaly, s námahou vstával. Otočil som sa a zazrel toho istého starého dedka, ktorý ma odviezol. Mierne sa na mňa vyškeril a pozdravil. Mechanicky som odzdravil, no hneď mi sánka padla dolu ako kus závažia. Vyzeral upravene a vôbec nie tak staro ako predtým. „Musím ti niečo povedať, ale určite ťa to nebude sprvu zaujímať a možno ťa to vôbec nepoteší.“, vyriekol pokojným hlasom. „Nechápem, prečo by ma niečo nemalo zaujímať a ešte aj nepotešiť.“, vysúkal som zo seba. „Treba pozbierať to seno.“, odvetil. Hľadel som na neho. Dvíhal jedno obočie za druhým. „A čo to má so mnou spoločné?“, prečudovane som ho spýtal. „Nebudeš mi veriť, ale všetko.“, zamrmlal, otočil sa a vybral sa preč. Cestou zašľapol čiernu myš. „Tak mňa tu unesú, stretnem šľahnutého dedka, jeho stará ma skoro zahluší a on ešte chce po mne, aby som mu pozbieral všetko seno?! To si zo mňa robíte všetci srandu!“, vykrikoval som na vôkol. Ani sa neobzrel a zmizol dakde v húštine. Pokúsil som sa ho dobehnúť, ale už tam nebol. Prehľadal som celé kríky, ale nezostalo po ňom ani stopy. Zo zúfalosti som už vykríkol: „Ja sa tu na mieste asi zbláznim!“ Zrazu sa ozval neznámy hlas s uštipačným podtónom : „No tak sa zblázni!“ Prudko, akoby ma dakto bodol do chrbta, som sa otočil. „No dobre, už ťa nebudem napínať. Práve si sa stal nedobrovoľným absolventom môjho jedného experimentu, ktorého cieľom bolo zistiť psychickú odolnosť človeka v stresovej situácii. Gratulujem! Zvládol si ho vynikajúco.“, prehovoril opäť ten istý starec za mojim chrbtom. „Prepáč mi za tie útrapy, ktoré si prežil, ale to ti bohato vynahradím. A ešte raz sa ti ospravedlňujem za mojich pomocníkov, ktorí ťa mali vyložiť v dedine a nie v poli. Musíš to pochopiť. Bol si jednoducho jediný poruke.“, dopovedal. Už som sa na neho vrhol s päsťami, ale v tom ma trafil paralýzerom a už sa len váľal po zemi v bolestivých kŕčoch. Stihol som však ešte v zúrivosti vykríknuť : „Keď ťa .... A čo mali dopekla znamenať tie myši v sene?!“ „Eee? Myši a ani seno nehrali v mojom experimente žiadnu rolu. Asi si ich vymyslel. Zbohom somár!“, ironicky sa zarehotal a zmizol v aute. Nemohol som sa ani hnúť, takže mi nezostávala nádej, že by som ho dajako dobehol. Po hodnej chvíli ma našiel jeden okoloidúci taxikár a odviezol domov. Počas cesty som si však všimol, že hlboké rany po sene zmizli. A čierne myši? Cestou sme jednu prešli. Nič z toho však neexistovalo a mne sa uľavilo.
Vytlačené z: http://Geryon.org/ © 2008 Geryon.org